09. březen 201109:03Autor Izabela Bobulová
Bol slnečný deň. S kamarátkou Katkou sme sa dohodli, že si urobíme pekný víkend. A tak sa aj stalo. Boli sme nakupovať, prechádzať sa po krásnej prírode... Deň ubehol ani neviem ako. Pomaly sa schyľovalo k večeru...
Oznámila som Katke, že už by bolo dobré odobrať sa domov. Behom lúčenia mi zavolala mama: „Izka, poď už domov." Nášmu rozhovoru nastal koniec. Denná obloha sa strácala v objatí nočnej atmosféry. Ten pokoj bol až desivý. Dopomohol k tomu aj dom po mojej ľavici. Strašidelný dom. Prečo strašidelný? Pretože do neho už veľmi dlho nevkročila živá duša. Studený vánok mi tancoval popri tvári, stále silnel a silnel. Pokoj zrazu narušil hlas vo mne, ktorý hovoril: „Otoč sa! Otoč sa!" chvíľu som váhala, ale nakoniec podľahla. To čo moje oči uvideli je zážitok na celý život. Pohľad mi smeroval na malé dievčatko vo farebnom plášti a v ruke držalo dáždnik. Doposiaľ nerozumiem prečo s dáždnikom, pretože v ten večer ani nepršalo, ani nesnežilo. Krv sa mi rozprúdila v žilách, dýchanie stále intenzívnelo. Všetky zmysli mi začali pracovať na plné obrátky.
V márnej snahe všetku negatívnu energiu prekonať sa moje bezduché telo pohlo, urobilo krok vzad a následne sa opäť otočilo. Tak ale teraz už som mala „plné nohavice". Namiesto dievčatka s dáždnikom tam stál veľký čierny pes s ušami ako tie najšpicatejšie cencúle na svete. Pohol sa a moje oči neudržali tajomstvo nazývané strach. Rolu dostali slzy, ktoré v tej chvíli nastúpili na scénu. Každá jedna po dopade vydávala osobitý tón. Akoby sa snažili napodobniť Mozarta. Nuž originál je len jeden a rovnako originálny bol aj môj beh domov. Ako tak bežím, tlkot srdca mi chcel roztrhnúť hrudník. Spomalím a moje kroky naberajú istotu.
Stojím. Cítim sa bezmocná. S myšlienkou, že nie je čo stratiť, zoberiem všetku odvahu. Ani prinajmenšiom netuším, čo zahliadnem, ale otočím sa po tretí krát. Moja myseľ ostala naraz prázdna. Myšlienky prestali medzi sebou bojovať, úplne sa rozpŕchli. Stojím tam ako bábika. Telo mám, ale hovoriť, premýšľať, ba ani cítiť nedokážem. Iba sa pozerám. Vidím to isté dievča s farebným dáždnikom rovnako ako prvý krát. Šlo vpred. Bolo odo mňa ďaleko no zároveň blízko. V jej malých dlaniach dáždnik nabral moc a otáčal sa. V tom momente v mojom vnútri nastalo zemetrasenie, ale o chvíľu neskôr z tej zničenej pôdy vyrástol krásny kvet. Každé prečo ma svoje preto, k tomu tiež vedie vysvetlenie. Dievčatko totiž odkráčalo za roh a moje oči ju viac nezhliadli. Už som sa tak nebála a vybrala domov tou tajomnou tmou.
Žiaľ koniec ešte nenastal. O niekoľko dní neskôr sa mi sníval sen. Bol o mojom dedkovi, ktorý trpel na zákernú rakovinu. V tom sne si po neho prišla smrť. Spotená a zadýchaná. Takto vypadalo moje prebudenie. Nad predošlým večerom som premýšľala asi dve hodiny, keď v tom zavolala mama: „Dedko zomrel."
