27. březen 201109:03Autor Paula Paprskárová

O tom, že každá katastrofa vyzerá inak v televízií a inak, keď ju zažívate na vlastnej koži spoločne s vašimi kamarátmi, sa presvedčil i Štefan Štec. Práve v Japonsku pochopil, čo je skutočná tragédia a aké vie byť šťastie vrtkavé. I o tom nám porozprával v exkluzívnom rozhovore pre náš portál.

• Pokus zvaný katastrofa: Čtvrtstoletí poté
• Když se síla jádra vymkne kontrole...
• Anketa: Také Vsetíňané přispívají na zemětřesením a tsunami zničené Japonsko

• Přidat vlastní komentář

Pri akej príležitosti si sa rozhodol navštíviť Japonsko? Kto s tebou ešte šiel?
Do Japonska nás pozval pán Masunaga-San. V Tokyu vlastní agentúru, ktorá sprostredkováva vystúpenia folklórnych súborov z Európy. Bol som vybraný ako tanečník z FS Hornád z Košíc. Nešiel som však sám. Naša skupina pozostávala z dvoch tanečných párov a jedného muzikanta. Spoločne sme reprezentovali SR na folklórnom turné po Japonsku.

Ako ďaleko od epicentra zemetrasenia ste boli?
Epicentrum sa nachádzalo blízko východného pobrežia v oblasti mesta Sundai. Keďže sme boli v Tokyu, bolo od nás vzdialené približne 250 km. Paradoxom však je, že deň predtým sme práve v meste Sundai boli ubytovaní, pretože sme tam mali jedno z posledných vystúpení nášho turné po Japonsku.


Aká situácia či nálada panovala po tejto katastrofe v Japonsku?
Pre Európanov je zemetrasenie zvláštna a čudná vec, pretože predsa len ich nezažívame na vlastnej koži. Japonci sú na ne viac-menej zvyknutí, avšak toto zemetrasenie bolo najhoršie v histórií Japonska. Prežívali veľký strach, pretože zemetrasenie bolo veľmi intenzívne a dlhé, čo nie je zvykom.
V našom štábe ľudí, ktorí sme mali turné po Japonsku, vládla spočiatku veľmi zlá nálada. Mali sme neskutočný strach, pociťovali sme úzkosť a ,samozrejme, bezmocnosť. Medzi ľuďmi všeobecne panovalo zvláštne napätie, ktoré sa stupňovalo každým ďalším otrasom. Japonci sa, aj napriek svojej veľkej disciplíne a pokojnosti, obávali noci a nasledujúcich dní. Po správach o tsunami, ktorá sa k nám blížila, ľudia zistili, že je to ešte horšie, ako sa predpokladalo.

Nebáli ste sa prípadnej radiácie z jadrovej elektrárne? Dostali sa k vám jódové tabletky?
Radiácia nám zo začiatku nehrozila kvôli tomu, že sme boli v bezpečnej vzdialenosti. Aj keď si osobne myslím, že nie všetky informácie sa k nám dostali. Hlavne z dôvodu nevytvárania ešte väčšej paniky. Radiáciu v Tokyu namerali až v deň nášho odchodu, takže sme neboli vystavený priamemu nebezpečenstvu. Jódové tabletky sa k nám nedostali, pretože už deň po hrozbe z ožiarenia boli všetky vykúpené. Jediný ochranný prostriedok, ktorý sme používali, bola rúška na tvár, ktorá je však bežným doplnkom Japoncov.

Ako ste sa oboznamovali so súčasnou situáciou v Japonsku?
Informácie sme získavali z médií, hlavne z televízie. Určite aj od našich japonských priateľov, ktorí takisto veľmi pozorne sledovali situáciu v Japonsku.

Prispeješ na nejakú zbierku pre pomoc Japonsku?
Určite nemám problém prispieť na zbierku, ktorá by Japonsku mohla v takejto ťažkej situácii pomôcť. Boli sme tam mesiac a pol, Japonsko nám prirástlo za tú dobu k srdcu. Sú tam úžasní ľudia, fascinujúca kultúra i zvyky. Japonsko je krajina, ktorá žije svojim vlastným tempom a je tak trochu izolovaná od zvyšku sveta. Táto tragédia nás určite poznačila a uvedomovali sme si, že náš domov je v bezpečí, môžeme sa tam vrátiť a časom na všetko asi zabudneme. Ale domovy našich japonských priateľov boli tam, v Japonsku, nenávratne preč.

Nemali ste problémy s návratom na Slovensko?
Plánovaný odchod sme mali určený na 14.3. Zemetrasenie začalo 11.3., takže sme museli čakať ešte 3 dni na odchod. Najhorší bol deň pred odchodom, keď nám zrušili let. Avšak deň na to nám let obnovili. Mali sme letieť z Tokya o 11, avšak o 10. hodine nás na letisku postihol ďalší silný otras. Let to našťastie neovplyvnilo a my sme odleteli podľa plánu späť domov.

Sdílet článek